Boh je iba v tvojej hlave

Povedal Vám už niekto túto vetu: “Boh je iba v Tvojej hlave.” Mne sa to v minulosti raz stalo a môj bývalý kolega z nemocnice mi hneď na to poklepal prstom po hlave, ako keď sa klope na dvere domu, či bytu.

Myslím, že toto slovo a gesto môjho kolegu ma vtedy nezranilo, ale práve naopak ma  potešilo a uistilo, že dobre svedčím o Bohu aj v pracovnej oblasti môjho života. Bol som hrdý na svojho Boha. Nebál som sa o ňom hovoriť. Akonáhle sa mi ponúkala príležitosť hovoriť o Bohu, tak som sa snažil nezaváhať a rozprával som o Jeho láske k nám ľuďom. Už vtedy som možno začal objavovať v sebe talenty, ktoré mi Boh zveril.  Často sa mi tiež ale stávalo, že som nevedel odpovedať na niektoré  námietky mojich kolegov  a na ich argumenty proti viere v Boha, počas našej zaujímavej diskusie. V sanitke, počas jazdy, lebo som vtedy robil šoféra záchrannej služby, mi na um prichádzali aj správne odpovede na ich otázky, ale už nebol vhodný čas znovu otvárať diskusiu na tú istú tému. Hovoril som si, škoda, že ma to nenapadlo vtedy, keď sme na tú tému debatovali v izbe pre vodičov. A dúfal som, že nová príležitosť ešte príde. A keď aj prišla, téma sa zvrtla do inej oblasti života a tak som bol na tom tak isto ako predtým. Bývalí kolegovia vodiči, bolo nás spolu deväť v jednej veľkej pracovnej izbe, nepraktizovali vo svojom živote vieru v Boha (niektorí boli iba pokrstení). Skôr boli neveriaci, ako veriaci. V poslednom roku mojej práce v nemocnici som už diaľkovo (po sobotách), študoval teológiu na univerzite v Bratislave. Veľmi mi to pomáhalo v mojom osobnom duchovnom živote, ale zároveň som mohol svojim kolegom odpovedať na ich, niekedy aj uštipačné otázky. Nebál som sa toho, lebo som vedel, že komu som uveril. Začal som znovu čítavať Sväté Písmo a inú duchovnú literatúru. Kupoval som si nové knižky a každý deň som chodil na svätú omšu. Ak som kvôli práci nemohol ísť večer na svätú omšu, tak som si privstal a ráno o 06.00 hod. som už bdel v kostole, počúval Božie slovo a prijímal Eucharistiu. Mojim kolegom som začal byť  takým tŕňom v oku, či výčitkou, lebo som sa zmenil a bol som iný ako predtým. Potvrdila mi to aj ich veľká opovážlivosť, ktorú pre mňa a môjho Pána v jedno popoludnie nachystali. Odviezol som jedného pacienta domov a vrátil som sa do nemocnice. Vstúpil som do izby pre vodičov a na veľkom stole uprostred izby, ktorý pokrývalo hrubé sklo, bola na liata tekutina a oni ju zapálili. Ak veríš v Boha, tak vlož do tohto ohňa svoju ruku a keď sa ti nič nestane aj my uveríme v tvojho Boha. Trošku som v tom okamihu stuhol, nevedel som hneď čo mám na to povedať alebo čo mám urobiť. Prišla mi myšlienka, ktorú som aj nahlas vyslovil:  “Nebudem pokúšať Pána Boha svojho.” On má moc moju ruku ochrániť pred ohňom, ale ja ho nebudem prosiť o túto vec, lebo toto je len váš výmysel zameraný na moje poníženie. Zahasili oheň a chvíľu bolo ticho. Tá horľavina, to bola tekutina na dezinfekciu rúk po ich umytí. V srdci som im odpustil, hoci sami o to nikdy nežiadali,  lebo som ich mal rád. Tešil som sa z tejto práce v nemocnici a mal som dobrých kolegov a zároveň kamarátov. V otázkach viery sme sa často nezhodli, ale po ľudskej stránke sme si veľmi dobre rozumeli a aj si pomáhali. Keď som mal cestu do Bratislavy, či už ako bohoslovec alebo kňaz,  som ich s láskou v srdci navštevoval. Dokonca niektorí mi boli aj na primíciách, čo ma veľmi potešilo. Som vďačný Bohu, že ma chránil od pýchy, aby som si nenamýšľal, že už všetko viem a že som najmúdrejší a pod. Nikomu som nenadával, ani som v práci netrucoval a vieru, ktorá začínala vo mne klíčiť som prijímal ako darček, niekedy až čudný darček, lebo ma to začalo “zvláštne” meniť.

Boh je iba v tvojej hlave…

Keď sa teraz, z odstupom času nad tým tak zamýšľam, tak  Boh bol vtedy naozaj ešte iba v mojej hlave, ale nie v srdci. Moje srdce mu ešte celkom nepatrilo. Bol som veľmi nezrelý a robil som aj to, čo sa Bohu nepáčilo. Cítil som, že sa v mojom vnútri niečo zvláštne deje, ale na moje hriešne zmýšľanie to ešte nemalo veľký dopad. To sa začalo meniť až postupne. Dokonca, to čo sa stalo v mojom živote hriechom, som predtým za hriech nepovažoval. Nevedel so sa ešte úplne vzoprieť hriechu, akoby ma to ešte presahovalo. Začal som sa viac hanbiť pred Bohom, ale zároveň som začal zakusovať jeho lásku zvláštnym, ale veľmi príjemným spôsobom vo svojom srdci.

Vďaka Bohu sa môj život zmenil k lepšiemu, ale aj dnes po 14 rokoch, ako som odišiel zo zamestnania z nemocnice si hovorím:

Sprostý môžem byť, sprostejší tiež môžem byť, ale neveriť a nevyznávať sa zo svojich hriechov to už nemôžem. To sprostý znamená, že aj dnes môžem zhrešiť a vtedy som skutočne sprostý, lebo mám poznanie o Bohu a viem aký je dobrý, ako ma miluje. Tak aký môžem byť vtedy, keď  hreším, hoci to nechcem, len sprostý. No, nie! A to sprostejší, je ešte hroznejšie, lebo tým myslím, že ten hriech môžem aj zopakovať. Bŕŕŕŕ. Už len pomyslieť na to mi je ťažko.

Nenamýšľam si, že som už dokonalý alebo, že už mám spásu istú! Uvedomujem si iba to, že ja môžem byť spasený. Spása je Dar od Boha. Nikto z nás ľudí, ľudsky povedané si ho nezaslúžime, ale nášmu Bohu je všetko možné. Prosme a dostaneme. Hľadajme a nájdeme. Klopme a otvoria nám. Usilujme sa kráčať to úzkou cestou o ktorej Ježiš hovoril. On je náš jediný Pán. Chce od teba niekto dnes almužnu, daj mu a nevypytuj sa, že na čo to potrebuje. Ježiš je Tvoj aj môj Pán. Bez jeho vedomia ti ani jeden vlas na hlave nevypadne. Ale už aj to, či máme na hlave vlasy nás nemusí zaujímať. Hľadajme záujmy Ježiša Krista, nášho Pána. Niektorí ľudia majú problém nás na ulici pozdraviť, či sa hanbia za nás alebo vidia v nás problémových, možno nemúdrych ľudí – nič si z toho nerobme, my ich aj tak pozdravme. Tak nás predsa učí Ježiš a my sme predsa Jeho a nikoho iného.

Ježiš je na zemi s nami. On nás miluje. Vidí moje trápenie, moju biedu. Nevykašľal sa na mňa po toľkých sklamaniach so mnou. Často má so mnou len plno trápenia, ale nikdy mi nepovedal, že mi už nepomôže. A Vám to tiež nikdy nepovedal, či áno? Tomu neverím!

Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Vytrhol ma z môjho kráľovstva a preniesol ma do svojho kráľovstva života a lásky.

Nenadúvam sa a nevyvyšujem sa a nenapísal som tieto riadky, aby ma niekto poklepal po pleci a povedal, ty si dobrý. To nie. Chcem Vás povzbudiť, že ľudia vaše ohlasovanie Evanjelia potrebujú. Nech sa vám zdajú akýkoľvek, hovorte o Bohu a o jeho láske k nám ľuďom. Nebojte sa. Netrucujte ak Vás nechápu. Amen. Ježiš je s vami.

5.00 avg. rating (97% score) - 2 votes
Uverejnené v Svedectvá

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prekvapenie pre teba
Myšlienka dňa:
Keď miluješ blížneho, očisťuješ si oko, aby si mohol vidieť Boha.
Sv. Augustín