Manželke Pavla Dobšinského, ktorého rozprávky mnohí z detstva poznáme, ju rozpovedal jeden sedliak a jej obsah je veľmi zvláštny. Svojim deťom ju radšej nechcela povedať. Veď posúďte sami:
Jeden muž, ktorému zomrela žena, mal desať detí. Veľmi tvrdo a často musel pracovať, aby sa vedel o deti postarať. Všetko čo zarobil minul na stravu. Nič neostávalo navyše. Raz tento utrápený muž si večer sadol k stolu, vložil si hlavu do rúk a vzdychol si: “Pane Bože, dožijem sa takej chvíle, že sa týchto desať mojich detí postará o mňa tak, ako tých desať prstov na mojich dvoch rukách?” Takýto utrápený vstal a išiel do hory. Potom sa vrátil, zavolal svoje deti a vraví im: “Deti! Som veľmi unavený. Musím si ľahnúť. Ale dnes k vám príde jedna žena a bude sa vás pýtať, či máte otca. Odpovedzte jej, že nemáte.” Hneď mu prisvedčili. Otec na smrť unavený si ľahol a o nejaký čas prišla žena. Zaklopala, vošla do predsiene a pýta sa detí: “Deti, máte otca?” Deti vravia: “Nemáme otca!” A ona znovu: “Deti neklamte!” Pýtam sa vás : “Máte otca?” A deti jej s takým strachom hovoria: “Nemáme otca! Sme iba samé.”
Keď otec v posteli počul, že tá žena doráža, vedel, kto to je, že je to smrť, vyšiel z postele a schoval sa medzi deti. A žena znovu po tretí raz: “Deti, pýtam sa vás po tretíkrát, ale chcem počuť len pravdu: “Máte otca!” Deti s plačom presviedčajú ženu, že nemajú otca, ani mať, že žijú samé. Vtedy tá žena povedala: “Ak nemáte otca, tak vám zoberiem tohto holca.” Siahla rukou medzi deti a vytiahla bosého otca. Deti začali plakať, prosiť ju, že kto sa bude o nich starať, živiť ich a že aj oni určite zomrú. A tá žena sa na deti zapozerala a vyšla von. O chvíľu sa vrátila a v ruke držala skalu. A začala ju v ruke drviť. Rozdrvila ju na prach. Otvorila dlaň a v tom prachu bol živý červík. Pýta sa ich: “Deti, čo myslíte, ako sa žije tomu červíkovi v skale?” Deti zo strachom odpovedajú: “No, žije sa mu asi veľmi ťažko.” Ona im vraví: Vidíte. Ťažko sa žije tomu červíkovi v skale a predsa žije. A ja smrť vám hovorím, že žiaden človek, ktorý na zemi ešte žije nesmie stratiť NÁDEJ, ale musí žiť. Musí prežiť. Či je na skale alebo v skale. To vám hovorím ja smrť. To je koniec rozprávky.
Ako sa ti žije tu na zemi. Ako sa cítiš. Si šťastný/á.
Niekedy to môže byť v živote naozaj tak “pod psa,” ako sa ľudovo hovorí, nič sa nedarí a aj lásku nám nikto nedáva. Ale predsa žijeme, síce ťažko, ale žijeme. Život je dar a za každých okolností si ho treba vážiť. Život je Kristus.
N E S T R Á C A M N Á D E J.
Ježiš dobre hovoril aj o ľuďoch, ktorí mali zlú povesť. Videl do ich srdca a sadol si s nimi aj za jeden stôl. Nebránil sa rozhovoru a debatovali o dobrých veciach. A to čo oni skutočne nepoznali, dostali od neho – Lásku. A v tejto Láske už nikdy neboli sami. Stretnutie s Ježišom im pomohlo a znovu mali chuť žiť.
Každé stretnutie s Ježišom nám len pomôže a prospeje. Nestrácajme nádej a vyhľadávajme chvíle na rozhovor s Ním. “On sa stará aj o červíka v skale, aby prežil. A to je len obyčajný červík.”
Život je dar a ja to veľmi dobre viem. Preto ho nepodceňujem u nikoho a vážim si ho. Ak ho človek stratí pre Krista, v skutočnosti ho nájde v plnej miere. A dojatí touto realitou už nikdy nie je sám a nachádza radosť v Pánovi.
Pridaj komentár