V jednej farnosti jeden starý mládenec veľmi rád chodieval do kostola na sobášne obrady a v kútiku duše stále dúfal, že raz aj on bude stáť pred oltárom so svojou vyvolenou.
Keď sobáš skončil, tak zišiel z chóru dolu a kráčal pomaly domov. No vonku stály tetky a dobiedzali do neho: “teraz si ty na rade, teraz si ty na rade.” Nepáčilo sa mu to, ale nepovedal im nič.
O niekoľko dní neskôr bol vo farnosti pohreb a na cintoríne sa zišla skoro celá dedina. Po pohrebe sa ľudia začali rozchádzať domov a tento starý mládenec si všimol, že sú tam aj tie isté tetky, ktoré ho nedávno podpichovali pri kostole a tak prišiel k nim a po jednej im začal hovoriť: “teraz si ty na rade, teraz si ty na rade.” Viete si predstaviť ako sa zatvárili.
Tento mladí sa vynašiel a dá sa povedať, že s prehľadom im to vrátil, ale z tohto príkladu prichádza ponaučenie aj pre nás.
Keď niekoho chcem podpichnúť, tak toho človeka musím predovšetkým dobre poznať, aby to prijal s nadhľadom a neurazil sa. Ja som napríklad typ človeka, ktorý veľmi rád podpichuje, ale nerád som na tej druhej strane, keď mňa niekto podpichuje. Viac krát sa stalo, že na moje podpichnutie sa aj mnohí urazili a potom ma to aj veľmi mrzelo. Ospravedlnil som sa, ale niekedy sa to neurovná hneď a chce to čas. Potom to samozrejme poviem aj vo sviatosti zmierenia, že som niekoho zámerne podpichoval a ten dotyčný to vlastne neprijal ako žart a urazil sa.
Už dlhšiu dobu si tak osobnejšie uvedomujem to “zlaté pravidlo” so Svätého Písma:
“Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im a čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.”
A tak, keď si ja neželám, aby ma niekto podpichoval, tak by som to nemal robiť ani ja inému človeku.
Ak však človeka veľmi dobre poznám alebo som práve v takej partii, kde sa všetci veľmi dobre poznáme, tak sa niekedy vieme aj poriadne popodpichovať. Ale máme svoje hranice a tie sa snažíme neprekročiť.
Rôčky pribúdajú a aj skúseností mám už viac, tak skôr ako niečo poviem, radšej si to dobre premyslím, aby som niekoho nechtiac neurazil. No chyby robím aj dnes a potom ma to mrzí.
Naposledy, keď som bol na svätej spovedi, tak som sa vyznával aj z každého daromného slova, ktoré som v živote vyslovil. Prosil som Pána Ježiša, aby mi tieto hriechy odpustil. Veľkým takým vzorom sú pre mňa starší kňazi a od ktorých veľmi rád prijímam všetky ponaučenia do života.
To “teraz si ty na rade” sa každým dňom môže naplniť v mojom, ale aj v tvojom živote. Preto “bdejme,” lebo nevieme kedy príde Pán. Berme život vážne a radujme sa len z tých zdravých potešení tohto sveta. A, aby sme vedeli, ktoré sú to tie zdravé potešenia, potrebujeme smerovanie. A v tomto nám výdatne pomáha Božie slovo. Počúvajme a uskutočňujme v živote to, čo nám hovorí Boh a budeme mať večný život. A viem, že kto nepodpichuje robí lepšie, ako ten kto podpichuje.
Môjmu duchovnému otcovi, ktorý má už po osemdesiatke, zvyknem hovoriť: “Otče, Vy ešte nemôžete umrieť, lebo ja som ešte nedozrel.” A ja tak túžim dozrieť do stavu úplného nasledovania a milovania Ježiša Krista. Bože príď mi na pomoc. Pane ponáhľaj sa mi pomáhať. Amen.
A toto prajem všetkým Vám. Radosť v Pánovi nech je našou silou.
Pridaj komentár